Extrémne poveternostné javy v našej obci

Na čítanie v pdf

V posledných rokoch sa naše počasie stalo veľmi premenlivým a ťažko predvídateľným. Možno aj preto mu venujeme väčšiu pozornosť. Keď po veľkej víchrici, daždi alebo snežení čítam alebo vidím v televíznych správach – ak sú tie nahrávky skutočné – vyhlásenia starších ľudí, že takéto počasie vo svojom dlhom živote nikdy nezažili, len krútim hlavou. Hoci ešte nemám 70 rokov, už som prežila niekoľko mimoriadnych poveternostných udalostí. Nenazvala by som ich prírodnými katastrofami, ale zažila som ich aj v roku 1965, počas veľkej povodne Dunaja. A to všetko tu, v mojej obci. Hoci tu, v Karpatoch, už viac ako 1 000 rokov naši ľudia žijú v krajine, ktorá je do značnej miery chránená pred prírodnými katastrofami a extrémnymi poveternostnými javmi.

V júli 1963 sa našou obcou prehnalo tornádo. Bola som malé dieťa, nepamätám si búrku s hurikánom, ale veľmi dobre si pamätám, že v nasledujúcich dňoch, podobne ako mnohí ľudia z Číčova, naša rodina prechádzala do kaštieľskeho parku a videla obrovské stromy vyvrátené zo zeme.

Terike Nagy, pani Keszegh, si spomína: Pamätám si, že novopostavený dom Hubovcov, ktorý nemal ani okná, bol búrkou zrovnaný so zemou ako domček z kariet (keďže bol novopostavený, vysala z neho vzduch a tak sa zrútil). Zhodila kríž z katolíckeho kostola. Hovorí sa, že zdvihla manželku Károlya Fábika z bicykla, ale to môže byť len fáma. Vyvrátila stromy v parku, ako si aj ty napísala. No, ako som napísala, v detstve to bolo dosť strašidelné vidieť, dokonca aj zvnútra, z obchodu. Našťastie, podľa našich spomienok, žiadny iný dom nebol poškodený vážnejšie.

Neskôr som sa mamy na búrku pýtala. Nerada o tom hovorila, bolo to strašidelné. Búrka ju zasiahla v chotári, vznikla veľmi rýchlo. Mohla len si ľahnúť na zem a čakať, kým hurikán, dážď, ustane. Tieto správy potvrdzujú aj moja sesternica a sestra.

Gyula Bognár sa so mnou tiež podelil o svoje spomienky. Povedal mi tiež, že tornádo sa k nám blížilo zo západu. Zdvihlo tetu Erzsi Fábik blízko ich domu a vysadilo ju pri artézskej studni. Z dvora Dezső Kúra prehodilo cez plot susedovi príves traktora. Tornádo odchádzalo z našej dediny smerom k Dunaju a vyčistilo široký pás v lese neďaleko Karomdombu. Nakoniec na strechu kostola uložili iný, ľahší kríž, ktorý tam umiestnil ujo Imre Mező. Moja sesternica mi tiež povedala, že obloha úplne stmavla, zdalo sa, že rýchlo sa blížiace čierne mraky sa dotýkajú zeme. Takéto mraky sme v živote videli už niekoľkokrát.

Gyöngyike Nagy sa na moju žiadosť tiež opýtala svojich známych: Povedali jej, že veľká búrka bola približne v čase hodov, keď rodinám Jula Hubu a tety Marisky zdvihla strechu domu so škridlami a presunula ju nabok ďalej, ale zostala na stenách, tie sa nezrútili. Ale bolo to márne, pretože veľa škridiel sa poškodilo, zlomilo a celá strešná konštrukcia sa musela rozobrať z trámov, aby sa mohla znova postaviť na určené miesto. Spomenuli tiež, že starú pani Fábik zdvihlo s bicyklom do priekopy. Tiež mi moja mama, Ilonka Szabó, povedala po babke (Gyöngyikina stará mama, teta Mariska Szabó /Beke/ Görözdy z medze, z uličky), že vyvrátila veľa platanov pri vchode do areálu kaštieľa a všetci spomenuli dub so štyrmi vetvami (bol to jaseň – B. Gy.). Mama mi povedala, že vedľa kanála - medzi dvorom, záhradou a kanálom - boli veľké hrubé jedle,  asi 6-8 stromov. Najurastenejšia jedľa vedľa kôlne bola zlomená na brehu kanála a zostal z nej len 3 m vysoký holý kmeň. (Tento dvor bol pri jazere Cigány, v Dolnej dedine. Tu je spomínaná ulička dediny. – N. A.)

Nasledujúci rok v marci 1964 – rozprával to herec – napadlo toľko snehu, že sanitka sa mohla k farme priblížiť len s koňmi, ktoré pred ňou ušliapali cestu, takže sa mu podarilo odviezť matku do nemocnice kvôli   pôrodu. (Takúto scénu s koňmi sme videli aj vo filme Narodenie Simona Menyhérta.) Podobná vec sa stala na samom začiatku decembra 1980 v Číčove. Sanitka sa kvôli silnému sneženiu dostala k rodiacej žene neskoro. Pôrod viedla doma manželka nášho vtedy už staršieho lekára, Dr. Balazsovjecha, ktorá bola zdravotnou sestrou. Sanitka dokázala vojsť do dediny a odviezť novorodenca s matkou do nemocnice tak, že pred ňou jazdilo pásové vozidlo, ktoré čistilo cestu.

V 80-tych rokoch, napríklad v roku 1987, sa mnohokrát stalo, že snehu napadlo tak veľa, že sme nemohli ani vojsť do dediny, ani z nej vyjsť. So sestrou sme nemohli cestovať do Bratislavy na univerzitu. Ráno sme sa brodili snehom po kolená k autobusovej zastávke. Nemala som silu brodiť sa hlbokým snehom, naša mama išla pred nami, a kde nebol odprataný, odstránila sneh z cesty snehovou lopatou. Trvalo dni, kým sa autobus konečne dostal na stanicu v Olče. Aj tu sme dlhé hodiny čakali na vlak, lebo snehové záveje na koľajniciach blokovali dopravu. Radšej sa nezmienim o svojich útrapách, ktoré som prežila v takýchto zimách v Mlynskej doline – kde som v týchto rokoch žila, chodila do školy a pracovala . Podobnú zimu sme zažili aj v roku 1997. Podobne ako v roku 1964, 14. marca 2013, po náhlom ochladení, nastala situácia, keď sa cesty stali neprejazdnými.

Leto 1977 som strávila v Bratislave na ortopedickej klinike. V septembri ma priviezli domov a po príchode na našu ulicu som si všimla, že západná strana takmer každého domu s bridlicovou strechou kvitla do červena. Keď som sa doma pýtala na dôvod, povedali mi, že v to leto zasiahla obec vlna krupobitia zo západu (z hnilého rohu) taká silná, že rozbila bridlicové strechy na kusy na tej strane, kde to najviac zasiahlo. A postihnutí krupobitím mohli zohnať len červenú bridlicu. Terike o tomto krupobití píše, že sa stalo okolo hodov (15. augusta) a rozbilo sa im okno.

Prírodná katastrofa z 19. novembra 2004 navždy zmenila Vysoké Tatry. Veterná smršť, ktorá prišla z diaľky, zasiahla aj nás. Bolo neskoro popoludní, keď búrka – ktorá už trochu zoslabla – dorazila do našej dediny. Obloha sa zatiahla, zavýjajúci vietor ohýbal stromy až k zemi. Keď sa utíšil, mama vyšla von, aby zhodnotila situáciu. Búrka prevrátila lavičku, smetný kôš a plechová strecha drevenej kôlne bola strhnutá, ale zo strechy nášho domu spadla len jedna škridla. Potom začal ticho, ale husto padať sneh. V priebehu niekoľkých minút sa na povale nahromadila malá kôpka snehu. Rýchlo sme zavolali pomoc, aby škridlu dali na miesto. Menšie aj väčšie škody vznikli aj inde.

Našu dedinu väčšinou zasiahnu veterné smršte, ale silným dažďom a snehu sa zvyčajne vyhýbame. Vďaka tomu máme na jednej strane šťastie. Na druhej strane sa situácia môže pre nás skončiť aj nepriaznivo. Existuje príslovie: Dážď v Žitnom ostrove je vietor. Pretože bohužiaľ, keď je aj to potrebné, dažďové oblaky sú ťahané dolu Dunajom alebo odfúknuté vetrom smerom ku Kolárovu.

Číčovsky park pri kaštieli – štvorstrom alebo jaseň na okraji kopca Pekla, ktorý neskôr tornádo v roku 1963 zvalilo aj s ostatnými ihličnatými stromami, zostal len jeden, stojí pred Ružovým kopcom - Rózsadombom.

Fotografiu so mnou zdieľala Adrianna Androvics.

Zľava: László Földes, Ilona Bödők Bencsik, Magdaléna Szikonya, László Bödők (obyvateľ Radvaňa nad Dunajom, pôvodom z Číčova).

A na koniec ešte jedna zaujímavosť – moja sestra si spomenula:

Mame rozprávali starí ľudia príbehy z 18-ho storočia. Vraj vtedy bolo také teplo, že žatvu mali už na konci zimy. Nevedela presný rok, ale muselo to tak byť, pretože sa o tom písalo na viacerých miestach.

Amália Nagy, Ćíčov, 18. mája 2026.

Ďakujem všetkým za pomoc a informácie.